Mavrusia si rada vyťahovala z očí pavúčie nohy.

 

Nanosili sa jej do tela vždy keď spala. A cez deň ich musela vyplakať, ako hovorili susedia. Na konci týždňa pavúčie nohy zabalila do látkovej vreckovky a odniesla do starej sýpky v ktorej strašilo. Vo vnútri našla staré bicykle, železné rebríky pokryté hrdzou, deravé jutové vrecia a prehnité drevené trámy. Rozsypané klince, poprehýbané a tupé. Niekoľko pomliaždených kusov plechu. Prázdne plechovky od farby, ktorá stiekla po okrajoch a zaschla ako poleva na koláči. Cez deravú strechu dnu prenikali slnečné lúče, ktoré osvetľovali roje mušiek a zvírený prach. Mavrusia si našla v rohu pekné miestečko. Uložila zabalené nohy na udupanú zem a chvíľu sa na ne dívala. Potom vzala jednu z plechoviek a pri potoku do nej nabrala vodu. Keď sa vrátila do kôlne, vreckovka s pavúčími nohami zmizla.

V tej dobe do mesta padalo z oblakov mnoho ľudí. Biele hrudky na pozadí čiernych mračien. Mavrusia sa do kôlne vracala stále častejšie. V jeden sychravý augustový deň za budovou objavila les. Posadila sa k jednému z kmeňov. Mrholilo. V kalužiach za postávalo niekoľko havranov. Pili špinavú vodu. Potom zdvihli hlavy a dívali sa na Mavrusiu. Nehýbali sa. Pripomínali jej záhradné sadrové sochy.

 

V tú noc jej niekto zaklopal na dvere. Rozsvietila. Muž. Mladý, tvár bledá. Jeho oči sa na ňu vodnato upierali ako oči bizarnej žaby. Vojenskú uniformu mal premočenú. Mavrusia si za ním všimla svetlo. Polia blikali odleskami ohňov. Niekde v diaľke sa ozývalo hučanie motora. Potom zaniklo.

„Poďte dnu,“ povedala. Muž prešiel do kuchyne a posadil sa. Ruky položil pred seba.

„Ako sa voláte?“ spýtala sa. Pokrútil hlavou.

„Rozumiete mi?“

Prikývol. Napustila mu do pohára vodu; vypil ju. Posadila sa a zadívala sa naňho.

„Odkiaľ ste?“

„Spadol som,“ povedal. Tichý, neistý hlas.

„Kde?“

„Nespomínam si.“

„Chcete ešte vodu?“

Prikývol. Prisunul k nej pohár. Naplnila a on ho na dúšok vypil. Mavrusia sa zadívala von oknom. Ohne v poliach blikotali a pripomínali kahance na vzdialených hroboch. V očiach pocítila mierny tlak. Začala si vyťahovať pavúčie nohy. Muž ju pozoroval.

„Chodím ich ukladať do tej stodoly za mestom, ale vždy zmiznú,“ povedala a vyrovnala nožičky na doske stola. Muž na to nič nepovedal.

„Viete kde myslím, nie? Tú stodolu ste museli vidieť, keď ste sem prichádzali.“

„Nevidel.“

„Nie?“

„Nie.“

„A čo ste videli?“

„Nič.“

Zamávala mu rukou pred tvárou. Sledoval ten pohyb očami.

 

Kráčali pomaly. Míňali nízke domčeky z nepálených tehál. Zatemnené okná. Z akéhosi dvora kričali mačky. Neprehovorili. Keď dorazili ku stodole, vychádzalo slnko. Presvetlilo hmlu v ktorej sa brodili. Mavrusia vošla dnu, muž ju bez slova nasledoval. Uložila balíček na obvyklé miesto. Potom sa prechádzali na kraji lesa. Havrany stáli na rovnakom mieste ako predtým a dívali sa na nich. Mavrusia sa posadila do lístia.

„Rada tu spím.“

Muž pozeral bokom. Špičkou jazyka si prešiel po dolnej pere. Zdvihol zo zeme kameň a hodil ho po havranoch. Nepohli sa. Potom obrátil tvár k žene a siahol za opasok. Zaleskla sa hlaveň zbrane. Mavrusia sa pokúsila vstať.

„Nehýb sa,“ zaševelil tým neistým, detským hlasom.

Otočil sa k havranom. Štekol výstrel. Nepohli sa. Do vzduchu sa vzniesol cínový zápach. Mavrusia ho vdýchla a zaspala. Keď precitla, muž bol preč. Havrany stáli na mieste. Oči vydlabnuté, zobáky mierne pootvorené. Vošla do stodoly. Po stene sa motal pavúk. Zastavil sa a pozrel na Mavrusiu. Usmial sa a zmizol v škáre. Mavrusia si prešla prstom po krku. Bolela ju hlava. Havrany sledovali ako les vstáva a beží do diaľky, smerom k Vlčím horám.

Vzniesli sa do vzduchu. Slepé tváre im zlovestne dymili.