... zabudli sme sa
na dne
ty – svojho obvyklého pohára
ja – síl a všetkých nesplnených
výkrikov
 
v jednej miestnosti
predsa na míle vzdialení
 
mala som chuť pribehnúť
a zakričať:  tu som!
len či by si ma vôbec videl
v tej čírej priesvitnosti
 
zostarli sme
nie však naše duše
oheň ktorý nehorel
teraz už naozaj zhasína
 
vrástla som do stromu
no vôňa mojich kvetov nezasiahla
tvoje vrcholy
predsa sa pýtam
 
ako
si len mohol, povedz
neprísť a nepobozkať
kvitnúcu čerešňu