a Uľka myslí na teba
na malé živé oči ktoré tuší kdesi
vo vode čo zakázali ostať
v jej tele

 

.

 

myslí na šialenosť svetiel
prihlušená váhou gravidných bielych stolov
na všetky ich plody
myslí
na to ako sa asi cítiš
nikdy neporodený na obrovskej tácke
kúsok od svojho žriedla
postrácaš každú svoju sestru i brata
až sa napokon zmeníš na organickú sladkosť
a oni ťa rozprášia
na vrcholčeky omrzlín

 

.

 

okolo sa zlietajú bezdomovci
pod krídlami odtlačky predražených očistcov
len tak si spievajú a nik si o nich nemyslí
svoje
zrazu stoly karmínovo zmĺknu
no ešte pred posledným slovom posledného
skúsia pohnúť kolenami
vylejú z pohárov priesvitné dušičky
vo veľkostiach ktoré presne sadnú
potrateným
lebo vedia že za také netreba prosiť
také stačí priznávať lebo
rany v príbehoch chladnú strašne
nenáhlo a povrchne
každej čo na ne chcela zabudnúť
no nesmela

rovnako

 

.