I.

je ľahostajnosť
a je skrze svoje ticho prítomné
i malé svetlo
dieťa
hrajúce sa s okolo idúcimi
úsmevmi
neprehluší ich už ani
lastovičí krik
tuším že onedlho prídu
v šelestoch rýdzej samovravy
biele rána
 
II.

rana za ranou páli
a v oku nepriehľadná trieska
hľadíš a neprestajne hľadáš
otázkou v sebe jasne pohŕdaš
 
si ako ryba a si na dne
čas ti tvoj piesok nenápadne kradne
vdýchneš si
svetlo zo žltej lampy v podkroví
 
snáď to sen
snáď to deň z povinnosti napraví
a noc
takú čo poznáš z rozprávkových bájí
 
tá noc možno už
nikdy nepríde
 
III.

po daždi býva smutno clivo
krajina halí do seba
spriesvitnejúce zemské hlasy
vnútro sa jemne zachveje
 
zábradlie končí kdesi v mrakoch
čas sa nám proste odklonil
modlitby slová blúznenie sú
temnotou v blízkom priestore
 
prestali spievať všetky vtáky
nik sa už v tvári netvári
po daždi býva stále smutno
máme však č o s i navyše