vážim si slová – vážne
celkom na mikrogramy
načúvam poľným vtákom
tie nikdy neklamú
 
možno že slabosť ducha
ma núti zotrvávať
vo vnútri vzducholode
ukryť sa pred svetom
 
ak si ma porovnávaš
z ľavej sa stala pravá
ruka čo nenapíše
vyznanie odzadu
 
tak ako hore - dole
menia sa iba svety
a možno sa tie naše
o vlások minuli
 
papier sa míňa rýchlo
aj slová ubúdajú
mám strach že celkom zmiznú
až sa raz prebudím
 
predtým než odídeme
dáme si spolu absinth
a všetko bude zase
nad slnko jasnejšie
 
každý deň opadáva
jablko k svojmu stromu
nedá sa vystrieť k nebu
to čo je odťaté
 
možno sa narodíme
znova až o sto rokov
a už si nebudeme
pamätať príčinu
 
ešte mi preblikávaš
stratení v hustom dyme
veríme na zázraky
čo po nás zostanú