starší ako čas
tak vravel o moste
z ktorého sa rozbehli nohy príliš často
voda sa ešte dlho potkýnala
o odraz hláv za zábradlím

 

vošla potichu
naposledy si nahmatala tieň
koniec prstom rýpajúcim v mysli
načo aj
blato smiešne tvarovateľné
hlinený pandrlák
nevládze
rozmočením sa usadí na bielej zemi
ďalšia vlnka na obmývanie večnosti

 

most zrazu pripomínal ulicu
a domy volali cez komíny
materinsky naliehavo
zadýchaná obloha 
sa utíšila krokmi odchádzajúcej

 

no predtým
kameňom rozčerila hladinu
aby pád bol zavŕšený pre túto noc