jasne, Marta... odhodlám sa.
niekedy.
ďakujem ti.

jo, to jo... ale... rozhodla som sa, že to musí prebolieť.
/čo je taká malicherná bolesť oproti tisíckam hladujúcich?... /
ďakujem, Hypnos.

..aj v odťatých
pretrvá život
len sa musia opäť odhodlať na dotyk so zemou

ano, tohle velmi těžce přebolívá, pokud vůbec někdy

... keby len kvapku...
ďakujem Cinda, vážim si.

ďakujem, victor.
... vieš, niekedy sa to nedá... umlčať, udupať, zamknúť.

žihadla i po vyndání nechají pod kůží kapku jedu a velké rány hojí se do jizev.
povedená báseň, oslovila.

výrazne osobné, ale vždy silné svedectvá od Teba ... viem, že človek v takomto postoji nehľadá bizarnosť vo výraze, ale zemitosť ... )) a podarilo sa, podľa mňa ... ))

ďakujem, Dota.

... ďakujem, Flavia.
/aj za koment./

Tessa, je to tak.
vďaka.

P.o.e.t.i.c.k.y strhující.

Lili, básne písané srdcom majú doživotnú hodnotu.
Posielam energiu, nech je bolesť znesiteľnejšia.
A musím Ti povedať, že pri čítaní som verše prežila s Tebou, natoľko dokážu preniknúť do vnútra.

Klišé? Vůbec ne. Odpustit a zapomenout není totéž.
Ta žihadla se dají s nesmírnou dávkou trpělivosti a sebezapření vytahat, ale jed z některých zůstává pod kůží navždycky.

... vieš, Tessa... hovorí sa, že /a bude to znieť ako hrozné klišé:/ odpustiť sa dá, ale zabudnúť nie...
predstav si, že v živote stretneš človeka, ktorému úplne dôveruješ... dala by si za neho aj život...
a on ťa podlo, za chrbtom zraní... priamo do stredu... to je bolesť na niekoľko sto rokov...
ďakujem za pochopenie.*